Odviati
Odfúknutý.
Búrkou kašľu a horkých slín
a dlhým bojom s nimi zničený.
Spôsobilosti mlčať
a tiež chuť vykričať všetky hnevy.
Láska i sklamanie.
Zas a znova, už toľký krát,
stále len to isté dookola.
Nič sa nemení,
len čas pomaly plynie
a dostáva nás do depresií
dlhých temných nocí,
kedy už ani snívať nestačí.
Ilúzie zhnili v nás;
na sladkoslovné vyznania nemáme čas;
pominulo opojné unesenie,
keď hľadeli sme si do úst s toľkou nehou.
Vytvorili sme si plno očakávaní
a dnes sme ich nemilosrdne vyhodili z okna.
Už si nechceme nájsť okamih pre seba.
Možno sme sa príliš ponáhľali.
Možno sme zabudli na semafor;
na to, že ňom zvykne svietiť červená
oveľa dlhšie než tá slobodomyseľná trávová.
Leteli sme oproti sebe rýchlo,
neubrzdili sme a zrazili sme sa.
Teraz len vystrašene hľadíme dopredu,
do tej prázdnoty, nechápeme svojim jazykom.
Možno sme si to takto vôbec nevymysleli.
Chceli sme sa snažiť o niečo,
sami nevediac čo...
A ešte stále chceme,
ale chýba nám čas
či snáď odvaha.
Každý si myslí niečo iné.
Každý má iné potešenia života.
Občas sa zhodujú a zväčša sa bijú,
ale to nič, lebo tak to vždy bolo,
cítime to obaja.
Žitie lásky je trpké.
Neveríme tým milostivým obrazom,
čo na nás hľadia z hĺbky,
nechceme sa im prispôsobiť,
utekáme od nich.
Azda aj preto strácame jeden druhého.
Načo toľko úsmevov?
Štrbavé zuby diabolsky sa ceria
a už ani muzika,
tá čertovsky dobrá zmiešanina tónov,
nechce zaznieť v diaľke.
Takto stratení putujeme.
Sklamanie a smútok klope nám na hlavy naďalej.
Padá dážď a nostalgické mláky,
v ktorých máme ponorené svoje nohy,
sa s nami snažia spriateliť...
Každý má svoju vlastnú kaluž,
potok sĺz, ktorým sa neustále brodí.
Darmo z toho obviňujeme slová osudu,
keď obaja dobre poznáme tú hádanku plnú bolesti.
Nazvali sme si ju láska, spomínaš si?
Obaja ľutujeme, že sme si to pokazili.