I will deny you, this world belongs to me!

Veď Veľká noc je každý rok, ale Vianoce sú len raz do roka. Oddávna motto mojej mamy. A zdá sa, že tento rok aj moje. Tento rok – prvý a posledný. Nikdy viac!

... povedala som prvé, čo mi prišlo na jazyk.

   Volal sa Maťko a na skrinke mal značku medveďa (ja som mala budík, pretože ovca bola už obsadená). S ockom sme ho volali Memeď (a ostalo mu to aj potom, keď som sa naučila povedať medveď). V jedálni sme sedávali vedľa seba, naše postieľky boli tiež tesne pri sebe (tomu sa už hovorí vzťah! :D) a navzájom sme si venovávali obrázky, čo sme nakreslili.
   Po pol roku som zo škôlky odišla a Memeďa som už nikdy nevidela. Doteraz som však presvedčená o tom, že práve on bol zo všetkých mojich "lások" (prvých, posledných, prechodných aj tých platonických) najideálnejší.

Bol koniec augusta a pred nami výnimočne chladná noc. Ja, môj muž a zopár známych sme sa išli pozrieť na hradné slávnosti do dedinky neďaleko nášho mesta. Rytierske súboje, strieľanie s kanónov a vystrašené deti, súťaže, ktorých vyhodnotenie prišlo až vtedy, keď výhercovia oddišli. Klasika. Nemala som veľmi dobrú náladu.

„...slovanské mená. Alebo mená po predkoch, ale to už radšej tie slovanské. Alebo jednému dieťaťu tak a druhému tak. Prvorodený syn sa ale bude volať po mojich predkoch. Jednoducho mu meno vyberiem ja,“ vyhlásil jedného dňa môj drahý a na mňa z toho prišla mierna nevoľnosť. Historik sa nezaprie. „A s kým chceš mať tie deti?“ to bol môj protiútok.

Spievala som si to celý deň. Hlavne potichu, len refrén aj nahlas. Bolo to v čase, keď som trochu počúvala Kabát. Trochu znamená stále dookola. A bolo to aj v čase, keď som mala chuť a odvahu riskovať. Riskovať viac, ako som si vedela predstaviť.
Celé leto som čakala, kedy ma môj drahý konečne vezme na sľúbený prechod Veľkou Fatrou. Ospevoval ho vyše pol roka a ja som na jeseň s čistého zúfalstva zavolala kamarátku. Nahovárala som ju na Chopok, skončili sme v tej Fatre. Trasa: Ploská – Čierny Kameň – Rakytov – Smrekovica – Šiprúň – Malinô Brdo.

Minulý týždeň som stretla Luciu. Spolužiačku z gympla. Povedala mi o neoficiálnom triednom stretnutí, ktoré sa snaží na poslednú chvíľu zvolať. Na budúci piatok. Prekvapenie som skryla za výraz „super“ a pochybnosť či skôr presvedčenie, že tam nebudem chcieť ísť zas za slušné „ešte sa ti ozvem a upresním“.

Moja mama má tri najlepšie kamarátky. Vždy doobedu spolu telefonujú a dohodnú si stretnutie. Jeden deň idú na návštevu k Elenke, druhý deň sa stretnú u Vierky.

Pretože ocko je kamarát a najväčší spojenec. Naučí deti plávať, jazdiť na bicykli, korčuliach a podniká s deťmi kadejaké dobrodružné výlety.