I will deny you, this world belongs to me!

    Ako hovorí jeden môj nemenovaný kamarát Artin Ecanus, hrozne ma baví miznúť. Len tak. Z ničoho nič. Kde sa vzal, tu sa vzal... Vlastne nie. Nemohol sa vziať, nič sa nevzalo, veď hovorím o zmiznutí. A nie len tak niečoho, ale seba.

    Príčina? Dôvod môjho zmiznutia? To neviem... Asi si tým len dokazujem slobodu. Stále si nahováram, že ju ešte mám, hoci, nie som si vôbec istá, či som ju niekedy mala. A ak už nie slobodu, miznutím demonštrujem slobodnú vôľu. A tú ja mám. I keď len v obmedzenej forme. No tvárim sa, že mi to nevadí. Tvárenie sa... Hmmm, to je asi druhá najobľúbenejšia činnosť po miznutí. Niekedy ju aj predbieha. Alebo sa prekrývajú - keď sa tvárim, že som zmizla. A pritom som stále tu. Optický klam... Občas sa tvárim, že nie som, že som alebo že som niekto iný. Nejaký ideál. Veď všetci sme herci vlastných ideálov, či nie? Ak nie, tak na čo sa tu potom hráme? Či si naozaj len vypĺňame čas medzi narodením a zomretím (schválne som sa vyhla slovu smrť, je to až príliš klišé)? Veď asi aj hej... "Life is only a trickquestion, isn´t it?" Hej, tak je to! No a práve preto - aby bola sranda a preto, že ma to nie vždy baví. Že je to strašne rovnaké, striktné a oklieštené.

    A bolo by to také, keby som sa z času na čas, len tak, z ničoho nič nezdekovala a nezmizla. Hoci len sama pred sebou (a zjavne aj pred Artinom Ecanusom). Ale aj to sa ráta! A tak ak si to tu môj ešte stále nemenovaný kamarát prečíta, myslím, že tomu ani za mak neporozumie, ale napokon - on ma tomuto všetkému naučil, on ma aj inšpiroval. Tak nech sa vysomári. Napokon, ja sa raz znovu objavím a skôr než stihnem niečo vysvetliť, opäť sa stratím :)