O veciach, ktoré nehovorím. O veciach, ktoré píšem...
Všetko sú to SPOMIENKY NA BUDÚCNOSŤ. Všetko! Maličké okamihy, ktoré pominú hádam ešte skôr ako sa zrodia. A preto sa nezaoberám realitou. Lebo vo fantázii môže trvať jeden okamih aj celú večnosť. A večnosť - tú mám rada.
Najlepšia povianočná kúra. Výsledky zaručené!
6. 1. 2009
Veď Veľká noc je každý rok, ale Vianoce sú len raz do roka. Oddávna motto mojej mamy. A zdá sa, že tento rok aj moje. Tento rok – prvý a posledný. Nikdy viac!
Môj frajer Medveď a všetci Maťovia
9. 9. 2008
Volal sa Maťko a na skrinke mal značku medveďa (ja som mala budík, pretože ovca bola už obsadená). S ockom sme ho volali Memeď (a ostalo mu to aj potom, keď som sa naučila povedať medveď). V jedálni sme sedávali vedľa seba, naše postieľky boli tiež tesne pri sebe (tomu sa už hovorí vzťah! :D) a navzájom sme si venovávali obrázky, čo sme nakreslili.
Po pol roku som zo škôlky odišla a Memeďa som už nikdy nevidela. Doteraz som však presvedčená o tom, že práve on bol zo všetkých mojich "lások" (prvých, posledných, prechodných aj tých platonických) najideálnejší.
Čarodejnice z Amesbury
1. 9. 2008
Bol koniec augusta a pred nami výnimočne chladná noc. Ja, môj muž a zopár známych sme sa išli pozrieť na hradné slávnosti do dedinky neďaleko nášho mesta. Rytierske súboje, strieľanie s kanónov a vystrašené deti, súťaže, ktorých vyhodnotenie prišlo až vtedy, keď výhercovia oddišli. Klasika. Nemala som veľmi dobrú náladu.
Deťom dáme divné mená...
29. 8. 2008
„...slovanské mená. Alebo mená po predkoch, ale to už radšej tie slovanské. Alebo jednému dieťaťu tak a druhému tak. Prvorodený syn sa ale bude volať po mojich predkoch. Jednoducho mu meno vyberiem ja,“ vyhlásil jedného dňa môj drahý a na mňa z toho prišla mierna nevoľnosť. Historik sa nezaprie. „A s kým chceš mať tie deti?“ to bol môj protiútok.
Děti na stráni hledaj fialový krávy... (a skoro nájdu medvede)
22. 8. 2008
Spievala som si to celý deň. Hlavne potichu, len refrén aj nahlas. Bolo to v čase, keď som trochu počúvala Kabát. Trochu znamená stále dookola. A bolo to aj v čase, keď som mala chuť a odvahu riskovať. Riskovať viac, ako som si vedela predstaviť.
Celé leto som čakala, kedy ma môj drahý konečne vezme na sľúbený prechod Veľkou Fatrou. Ospevoval ho vyše pol roka a ja som na jeseň s čistého zúfalstva zavolala kamarátku. Nahovárala som ju na Chopok, skončili sme v tej Fatre. Trasa: Ploská – Čierny Kameň – Rakytov – Smrekovica – Šiprúň – Malinô Brdo.
Stretnutie po rokoch – tak záviďte, na čo čakáte!
15. 8. 2008
Minulý týždeň som stretla Luciu. Spolužiačku z gympla. Povedala mi o neoficiálnom triednom stretnutí, ktoré sa snaží na poslednú chvíľu zvolať. Na budúci piatok. Prekvapenie som skryla za výraz „super“ a pochybnosť či skôr presvedčenie, že tam nebudem chcieť ísť zas za slušné „ešte sa ti ozvem a upresním“.
Štyri ženy a tlakomer
12. 8. 2008
Moja mama má tri najlepšie kamarátky. Vždy doobedu spolu telefonujú a dohodnú si stretnutie. Jeden deň idú na návštevu k Elenke, druhý deň sa stretnú u Vierky.
Keby ma tak deti volali ocko
12. 8. 2008
Pretože ocko je kamarát a najväčší spojenec. Naučí deti plávať, jazdiť na bicykli, korčuliach a podniká s deťmi kadejaké dobrodružné výlety.